Na zdravie a psychiku človeka negatívne pôsobí, keď nemá prácu , tým stráca možnosť byť súčasťou spoločnosti. Ľudia bez práce sú spoločnosťou čoraz menej akceptovaní, stávajú sa príťažou. Sami nadobúdajú pocit svojej zbytočnosti, lebo bez možnosti sebarealizácie a uplatnenia sa cítia ako vydedenci spoločnosti, aj keď mnohí z nich chcú pracovať. Právo na prácu nám zaručuje ústava , len práce je žalostne málo. Bludný kruh, ako z neho von?
Pozrime sa, aká je slovenská realita. Oficiálna miera nezamestnanosti uvádzaná k tridsiatemu prvému januáru dvetisícštrnásť je 13,61 %, táto miera nezamestnanosti je piata najvyššia v rámci EÚ. Najvyššia miera nezamestnanosti je v Prešovskom kraji: 19,21% a Banskobystrický kraj má len o niečo menej: 19,15%. Hovoríme tu o oficiálne priznaných číslach. Zdalo by sa, že toto číslo nie je až tak strašné. Výrok pripisovaný Winstonovi Churchillovi : Verím, len takej štatistike, ktorú som sám sfalšoval – samozrejme že nemal na mysli falšovanie štatistiky ako takej, ale jej vhodný výber, nás núti premýšľať. Zastieranie skutočného stavu nám stav so zamestnanosťou nevyrieši. A z nášho práva na prácu zostalo jedine právo na to, aby sme o sprostredkovanie zamestnania žiadali na úrade práce.
Ľudia si sami nevedia pomôcť, ani súkromní podnikatelia nám tento problém nezamestnanosti nevyriešia, pretože štát nemôže všetko odovzdať do rúk podnikateľov. Nebolo by vhodnejšie uvažovať o tom ako alarmujúci stav nezamestnanosti urýchlene riešiť? Umožniť pracovať každému, kto chce pracovať. Ako by to bolo možné? Napríklad pomocou skráteného úväzku. Načo naši politici predkladajú zákony, ktoré nie sú tak dôležité ako najpálčivejší problém spoločnosti? Mali by začať uvažovať o skrátení pracovného týždňa. V súčasnosti je trendom mať čo najmenej pracovníkov, s čo najvyšším počtom odpracovaných hodín. Stávame otrokmi našich zamestnávateľov, keď nemáme skoro žiadny voľný čas, a zarobené peniaze si nemáme kedy užiť. Opačný extrém sú nezamestnaní, ktorí majú množstvo voľného času, ale žiadne peniaze.
Čoraz menej zamestnaných je nútených pracovať na obrovské množstvo nezamestnaných. Jedna skupina doslova hrdlačí a druhá zaháľa. Čo tak pokúsiť sa o rovnováhu? Pomocou skráteného úväzku by mohli pracovať obe tieto skupiny. Aby sme neboli iba otroci a povaľači.